Bolo to ešte minulý týždeň, keď…
– Ondrej spravil autoškolu! Konečne! Gratulujeme a prajeme veľa šťastných kilometrov! Tak nejak pri tej príležitosti (bolo to už asi týždeň po skúškach) ma pozval na večeru. Servírovala sa kuracie soté na zeleninke vo woku s ryžou.
– Ondrej odo mňa dostal knihu o varení vo woku. Keďže si ho kúpil len nedávno a je z neho celý nadšený, prvý, na koho som si pri náhodnej návšteve kníhkupectva (hoci tie moje náhodné sa vždy zmenia na osudové, pretože nikdy neodídem bez knihy) a ešte náhodnejšom precitnutí v sekcii kuchárske knihy, spomenula, bol práve on. Mali ste vidieť tú radosť! Len teraz má záväzok. Bude mi musieť z krásnej knižočky aj variť.
– Ondrej mi kúpil objektív na foťák, ktorý mi posunul! Wueeeeeeeeeeeeeeej!!! Naša úroveň sa teraz o niekoľko stupňov zlepší priatelia a presvedčiť Vás o tom môže moja prvá vlastnoručná fotografia, tú česť byť fotografickou premiérou mali Cantuccini.
– Ondrej dostal zákusok. Áno, boli to tie už spomínané cantuccini. A boli prekvapením! A vydareným! Maximálnym zadosťučinením mi bolo aj Ondrejove odhalenie, že po takom niečom túžil celý život. Takže musím povedať, že sme teraz asi už úplne mentálne prepojení…trošku dlhšie mi to síce trvalo, ale lepšie neskoro ako nikdy 😉
– Ondrej spravil autoškolu! Konečne! Gratulujeme a prajeme veľa šťastných kilometrov! Tak nejak pri tej príležitosti (bolo to už asi týždeň po skúškach) ma pozval na večeru. Servírovala sa kuracie soté na zeleninke vo woku s ryžou.
– Ondrej odo mňa dostal knihu o varení vo woku. Keďže si ho kúpil len nedávno a je z neho celý nadšený, prvý, na koho som si pri náhodnej návšteve kníhkupectva (hoci tie moje náhodné sa vždy zmenia na osudové, pretože nikdy neodídem bez knihy) a ešte náhodnejšom precitnutí v sekcii kuchárske knihy, spomenula, bol práve on. Mali ste vidieť tú radosť! Len teraz má záväzok. Bude mi musieť z krásnej knižočky aj variť.
– Ondrej mi kúpil objektív na foťák, ktorý mi posunul! Wueeeeeeeeeeeeeeej!!! Naša úroveň sa teraz o niekoľko stupňov zlepší priatelia a presvedčiť Vás o tom môže moja prvá vlastnoručná fotografia, tú česť byť fotografickou premiérou mali Cantuccini.
– Ondrej dostal zákusok. Áno, boli to tie už spomínané cantuccini. A boli prekvapením! A vydareným! Maximálnym zadosťučinením mi bolo aj Ondrejove odhalenie, že po takom niečom túžil celý život. Takže musím povedať, že sme teraz asi už úplne mentálne prepojení…trošku dlhšie mi to síce trvalo, ale lepšie neskoro ako nikdy 😉
Cantuccini
Ako inak, inšpiráciou mi bol už tradične geniálny Emanuele!
na 1 veľký plech
2 vajcia
250g kryštálového cukru
125g lúpaných mandlí
125g nelúpaných mandlí
125g lieskových orechov
250g hladkej múky
½ prášku do pečiva
citrónová kôra
Vajcia vyšľaháme s cukrom a citrónovou kôrou, pridáme mandle a orechy, prášok do pečiva a preosiatu múku. Zo zmesi vypracujeme cesto, na plechu s papierom na pečenie vytvoríme z cesta 2 rovnaké valčeky, ktoré potrieme rozšľahaným vajíčkom a pečieme v predhriatej rúre na 180°C asi 25 – 30 min. Ešte za tepla nakrájame na rovnako široké prúžky a necháme vychladnúť. Najlepšie chutia ako zákusok namáčané do Vinsanto alebo do nejakého iného sladkého dezertného vína. Vzhľadom na to, že sú dosť pórovité, veľmi dobre nasakujú tekutinu. Dobré sú aj s amarettom, ako sme si ho dali my. Mňam!
Ja som použila namiesto nelúpaných mandlí, ktoré som doma nemala, klasické vlašské orechy a navyše som to celkovo asi s orechmi prehnala. Môj výsledok bol teda trochu iný, ako by mal byť a moje cantuccini sa pri porovnávaní s fotkami a s tým, čo mi utkvelo v pamäti pri potulkách Talianskom, približovali len ako veľmi vzdialený bratranec. Preto som robila ešte ďalšie prieskumy na internete a našla som jeden recept, ktorý sa mi viac pozdáva. Niekedy ho vyskúšam a ak bude výsledok lepší ako teraz, podelím sa s vami 😉
